Ak čakáme na zázrak, premeškáme veľa dobrých vecí.
9. května 2012 v 22:19 | S.
Rozhodla som sa konečne napísať. Namiesto toho, aby som zobrala zo stolu témy z angličtiny som siahla po bratovom notebooku, otvorila ho a začala písať. Ono sa toho deje akosi veľa, ale nemám čas a niekedy chuť písať. A vlastne naozaj sem chcem písať veci z môjho života? (Zaskočilo ma číslo včerajšej návštevnosti - 81?!)
Na druhej strane mám konečne snahu písať. A tak píšem.
Celé dni ma napadajú myšlienky, ktoré sú ako stvorené pre blog, ale potom, keď si sadnem za klávesnicu, neviem si spomenúť ani na jednu z nich.
Ale spomínam si na to ako ma dnes v autobuse napadla myšlienka, že čo som mala možno najradšej na Marekovi. Že bol sebavedomý. Že mal sebavedomie, ktoré mne chýba. Povedala som mu, že sme úplne iní a on povedal, že protiklady sa priťahujú. A páčilo sa mi, že všetko čo písal, nebolo ustráchané... Napísal to vážne a s takou istotou, z ktorej som mala strach a zároveň ma fascinovala.
A je tu ďalšia vec. Ten obrovský strach, čo sa snažím v sebe potlačiť. Nie je to strach z ústnej maturity, z čoho by som mala mať najviac strach, ale mám neskutočný strach z toho, čo bude po škole. Neviem to ani vyjadriť, dokonca tieto písmenká píšem s desom, lebo celé ma to tak desí, že keď si na to spomeniem, môj mozog nedokáže nič iné vnímať, dokonca nevie nájsť v pamäti žiadne dobré veci ani riešenie...
DESÍM sa toho, že prídem o to málo kamarátov.
DESÍM sa toho, že budem sama a minimum času budem tráviť v spoločnosti ľudí.
DESÍM sa toho, že ma čakajú nudné prázdne dni, keď budem mať ten príšerný pocit v tele.
A sú ďalšie veci s tým súvisiace, ktorých sa bojím. Že ma nezoberú na výšku. Že si nenájdem prácu. Že sa ma vôbec takéto veci týkajú! Nechcem robiť paniku, ale ešte nedávno som mala pocit, že mám plno času a že tie veci sa ma budú týkať až v nejakej 30, ale to mi prišla ako ďaleká preďaleká budúcnosť. A teraz mám pocit, že sa raz prebudím a zrazu budem mať 30 a nebudem ani vedieť ako sa to stalo, prečo som to dopustila.
Prečo vôbec dopustím strachu, aby ma celý opantal? Mám príšerný strach z budúcnosti. Teraz sa mi chce smiať z toho, že inokedy ma desili len tie trápne dva mesiace, ale čo je to oproti tomuto?! Hocikedy by som si to vymenila. Vrátila čas aspoň rok dozadu. Aj keď si uvedomujem, že by to nebola iba prechádzka ružovou záhradou, veď všetko má svoje pre a proti. Ale aspoň by som mala čas premýšľať nad tým, čo chcem a čo plánujem do budúcnosti. Poslala som prihlášku na školu, kde ani nechcem ísť, ale zároveň dúfam, že ma prijmú a ja budem môcť žiť ešte relatívne bezstarostný študentský život. Jednoducho, ja som si ani poriadne nestihla uvedomiť, že som v poslednom ročníku a že asi už vážne musím byť aspoň kus zodpovedná. Ale to ja neviem byť. Skutočne som ešte dieťa, ktoré má rado sladké a rado chodí na kolotoče (aj keď sa ich bojí, veď ako dieťa), ktoré fascinujú čo najfarebnejšie veci a smeje sa na hlúpych žartoch, tajne obdivuje hračky a plyšáky v hračkárstvach, nepozerá televízne noviny, lebo ma to nezaujíma a nerada sa pozerám na cudzie utrpenie, plačem kvôli maličkostiam, teším sa s malých trápnych darčekov a mám rada komiksy (!), a dokonca ja vyzerám ešte ako dieťa.
Mám osemnásť rokov a stále neviem kade.
A zodpovednosť mi nič nehovorí. Moja mama by vedela rozprávať.
Mám rada vydarené večery alá Majk Spirit v takej malej dedine, v kulturáku, vyše pol hodiny po tom, čo tam mal už byť, ale bol taký dokonalý, že to kašlem, spieval a my sme kričali s ním. DOKONALOSŤ vyzerá ako ten večer.
Chcem to napísať, ale je to súkromné. Takže vynechám detaily.
Tie napíšem do wordu a uložím si ich.
Budem si ich čítať, keď budem mať 60, budem zošuverená a stará a nikto ma už nebude chcieť. Keď to budem čítať, nebudem veriť, že som to bola skutočne ja. Že som bola niekdy mladá a robila také milé hlúposti s ním na koncerte nejakého speváka, čo kedysi frčal.
Som šťastná a bojím sa toho. Vravím si, že si to treba užívať kým sa dá, ale zároveň vystrašene striehnem, kedy sa moje šťastie rozplynie. Myslím si, ale, že to nešťastie v sebe mám už z časti rada. Znie to príšerne, ja viem, ale zvykla som si na ten smútok a už som si ho celkom aj obľúbila. Lebo keď som nešťastná, nebojím sa toho, čo bude. Vtedy mi je všetko jedno. Ale keď raz za čas okúsim také ozajstné bezprostredné šťastie, bojím sa konca. Je to hlúpe, čakať koniec a tak si neužiť to chvíľkové šťastie, ale keď ja tak veľmi nechcem byť sklamaná. Nechcem, aby ma on sklamal. Aby som ja jeho sklamala. Nechcem znovu precitnúť a nechcem ten pocit, ktorý prebehne celým mojim telom a ja si znovu uvedomím, že to bol iba klam. Poviete si, že som krava, keď takto premýšľam, ale prežila som to príliš často, aby som sa dokázala zbaviť pocitu, že ma bezdôvodne nechá alebo za nejakú hlúposť. Že on zrazu nebude nič cítiť a ja áno. Že už bude neskoro, lebo už aj teraz je neskoro, aj keď necítim lásku. Možno trochu, ale nie takú ako napr. pri iných. Jednoducho povedané ja sa bojím akýchkoľvek vzťahov, lebo sa bojím sklamania. A možno si to takýmito rečami iba privolávam. O.K. Budem sa, čo najviac snažiť, nemyslieť na koniec, veď je jasné, že za ženu si ma nezoberie. Takže to logicky musí skončiť. Ale mohlo by to skončiť tak, že by ma to nepoložilo. Ježiš, mne šibe.
Hlavne, že vyhrávame v hokeji, teda ako kedy xD. Ale teraz sme dvakrát za sebou vyhrali a to je dobré. A ešte čo som to chcela...jáj...že oné...za dva týždne mám ústne, takže ak by som sa dovtedy iba drvila a nepríčetne čumela do kníh a nepísala, tak mi prosím vás držte palce a to : 29. mája, 30. mája a 31. mája. Vopred ďakujem.
:-*
